Tak toto sa hodí. November má právo na usmoklené dni. A moja nálada nemá právo sa im poddávať. Ibaže si so mnou robí, čo chce... Ako všetci.
Zúfalo som sa dnes celú omšu snažila odpútať od svojich telesných potrieb. V poslednom čase mi to ide dosť ťažko. Tak sa spolieham, že tú námahu vidíš, Bože... Lebo sa fakt snažím. A nie som spokojná s tým, ako to lepšie neviem. Potrebujem objatie! Naozajstné... Potrebujem, cítiť, že ma miluješ! Hovoríš: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého srdca a z celej duše a z celej mysle a z celej sily." Robím, čo môžem, aby si to cítil, a stále je to málo...asi...lebo ani ja vždy necítim, že Ty miluješ mňa...! Tak si vyčítajme navzájom, čo robíme zle...
Prepáč.
„Existuje čierne svetlo?" - spýtala sa ma Dominika na cintoríne. So smiechom... Vedela, že sa pýta hlúposť. „Dobrá otázka" - nechcelo sa mi povedať, že nie. „Asi tak, ako existuje žltá tma..." V márnici sa svietilo. Žltá tma či čierne svetlo? Všimla si Mráza a Studenú vedľa seba. Aj ju to pobavilo. Čierny humor. Pre mňa to bolo Déja Vu... Len v inom obsadení...
Cestou domov sme na ulici stretli susedovho psa. Volá sa Alis. „Ahoj Alis!" - povedal malý Samo. A v diskrétnom odstupe mi dohovára: „Ideme okolo psa, ktorého obidvaja poznáme a ty sa mu nepozdravíš?" Asi som niečo zanedbala. V poslednom čase toho nestíham... Už tri týždne si nestíham nalakovať nechty. Ani v robote (..?...).
Počúvam štyri fázy výroby kyseliny dusičnej. Už si ani nestačím všímať, čo všetko sa učia. Dni mi bežia rýchlejšie ako ich stačím žiť. Toto som nikdy nechcela. Nedokážem si ustrážiť svoju pohodu. Už iba nemám čas. Mrzí ma, keď to hovorím... Deťom. Mrzí ma, keď musím povedať Bobovi: "Tú recenziu Bílého zbierky som stále nedokončila. Z časových dôvodov - fakt. Mám ju rozrobenú a rada by som ju aj dotiahla. Do bibliotéky - sľubujem. Stretneme sa. Príde Moski, budeme mať spoločnú akciu. Chcem Vás na ňu pozvať...všetkých. Len sa Vás musím spýtať, milí admini, či to tu môžem oficiálne zverejniť."
Doma som musela vychovávať ja. Stojí ma nadľudské úsilie - tváriť sa aspoň chvíľu ako rodič - autorita. Vedia to... Usilujem sa tomu adolescentnému suverénovi dôrazne vysvetliť, že ja nie som jeho spolužiak, aby sa so mnou bavil štýlom: Kecáš! - odpoveď na všetko a najlepšie od veci; len aby dve po sebe idúce vety náhodou nemali aj logickú nadväznosť. A potom sa vyžíva v tom, ako „dlho" sa vydržím nezasmiať. Svoju rezignáciu vždy začnem slovami: „Myslela som, že si natoľko inteligentný..." Skočí mi do toho: „Viem, mamička, som totálny neschopák, stále si to hovorím, že sa musím polepšiť, odteraz na sebe makám, uvidíš, zo dňa na deň bude zo mňa lepší syn; čo zo dňa na deň, z minúty na minútu sa budem lepšiť, už sa aj idem učiť, pozri, už mám v ruke nemčinu..." (Nesmej sa! - kričím do seba. Zbytočne...)
Počúvam výchovnú prednášku svojej sedemnástky o tom, ako nepoučiteľne neviem vychovávať jej mladších súrodencov. Má pravdu ako vždy. Baví sa tým, ako si vstupujem do svedomia. Potom sa zasmeje a povie: ľúbim ťa.
Aj ja ťa ľúbim. Ani nevieš ako.
(Tak toto bolo ako objatie od Teba, Bože, ďakujem. Aj ja Ťa ľúbim.)
