Minulý týždeň som z depky ani nevyliezla. (Niektoré moje spriaznené duše, by o tom vedeli... Však, Alžbetka? - vždy zlatá, ochotná a chápajúca...a múdrejšia a skúsenejšia - to sa jej to radí...len keby som ja, tie jej rady, vedela poslúchať...) No uzatvorte kapitolu, keď ste ešte všetko nepovedali, city vás majú v hrsti a ani duševný striptíz risknutý v nádeji, že snáď, konečne, prebolí... nepomôže. A do toho september, štyri deti školopovinné, jedno v škôlke povinne, živiteľ rodiny štvrtý rok na cintoríne, vy na živnosti bez istoty pravidelného príjmu, upomienky z Orange-u vás informujú už pomaly dvakrát denne duplovane sms aj do mailu. O ostatných dlhoch ani nehovorím.
A nestačí, že tie školy dopujem deťmi, ešte ich treba dotovať aj finančne - priamo-úmerne k počtu detí. Vraj, skúste požiadať o štipendium, všetky sa výborne učia - zaslúžili by si. Veď áno, môj skromný mesačný príjem vyrátaný zo základu dane vychádza na 6134,- korún. Lenže k tomu treba prirátať sirotské príspevky, rodinné prídavky a ešte aj daňový bonus - všetko to, čo by vám malo pomôcť a hneď ste o 100 korún nad životným minimom. Bez nároku. Systém vie - komu prideliť a komu nie.
A moja najstaršia (sedemnástka v druhom ročníku gymnázia) potrebovala tepláky na telesnú... V sobotu si ich išla kúpiť. Dala som jej tisícku, lebo som menší peniaz (ku podivu) nemala. A ešte som jej nakázala po kile múky v potravinách, malý pretlak a syr na špagety - máš to po ceste. Počas nákupu dva uisťovacie telefonáty, lebo neviem (sa tvárim), kde má tu hlavu, keď jej niečo hovorím...! A samozrejme, k jej imidžu sa ani kabelka, ani peňaženka nehodí - jednoducho takéto predmety ignoruje. Preto si všetko nevyhnutné strká do vreciek - od mobilu cez rúž až po peniaze. A tak sa stalo... Platila v samoobsluhe, dvestovkou. Päťstovku pri tom ešte mala. No domov prišla bez nej. Desaťkrát všetko prehľadala a nikde. Tak sadla na bicykel, už takmer rozplakaná, prosíkavo Rišo, poď so mnou!, lebo trápenie sa vždy ľahšie nesie dvom. Vrátila sa do samoobsluhy, ale kdeže by už päťstovka bola... A tak... Prišla smutná, uplakaná, lebo aj ona ešte všeličo chcela.
Bolo mi jej ľúto. Vravím jej: "Kašli na to, sú to len peniaze. Poď so mnou do záhrady, nazbierame jablká a upečieme si jablčník! A vieš čo, budeme sa utešovať tým, že tú päťstovku určite našiel niekto, kto ju v tejto chvíli potrebuje viac ako my. A to už teda musí byť riadny skrachovanec :-)). (A starej mame to nepovieme. Jej žalosti by veru ani takáto útecha nepomohla.)"
Ukľudnila sa. A bola fajn sobota... Lebo keď vás vzťahy hrejú, na peniaze sa naozaj dá vykašľať...
A možno mi neuveríte, ale ja vám tomu fakt verím, že tie peniaze našiel niekto, kto ich v tej chvíli potreboval viac ako my. A že ich stratila práve preto. A nepokazte mi to! Nejakým mrzutým skepticizmom!
